Moj blog

Všetky príbehy majú svoj začiatok, vrátane toho môjho cestovateľského. Začiatok niečoho nového môže sprevádzať radosť, nedočkavosť, nadšenie, no zároveň aj obavy či nervozita. Záleží na tom, aká ste povaha. V momente, keď som vstávala o piatej ráno, aby sme mohli vyraziť včas ráno, bola paradoxne mojou prvou emóciou mrzutosť, pretože ranné vstávanie nenávidím. Tomu ránu však predchádzalo niekoľko dní vzrušenia, balenia a drobného napätia... Profil do zlomového bodu Do leta roku 2009 som bola typický dovolenkár. Prioritou našej rodiny vždy bolo more, pri ktorom si mohol človek oddýchnuť, občas doplnené fakultatívnym zájazdom, dat si na seba krasne plavky alebo šaty a opalit sa poriadne na cely rok. Na prvej takejto dovolenke sme boli, keď som mala dvanásť a preto som si vždy vážila, že sme mohli počas horúceho leta vymeniť kúpaliská v mojich rodných Košiciach za krásu španielskych ostrovov, Grécka či Turecka. Najmä s príchuťou skutočnosti, že ešte v nedávnej minulosti by sme cestovať nemohli, respektíve iba do spriaznených socialistických krajín a na devízový prísľub. Takto som vo veku asi troch rokov navštívila Juhosláviu, no zaiste pochopíte, že si z tejto dovolenky veľa nepamätám. Tieto dovolenky sa mi páčili a vždy som sa na ne tešila. Z fakultatívnych zájazdov rada spomínam na okružný výlet po ostrove Mallorca, ktorého najkrajšou časťou bola pre mňa návšteva dedinky Valldemossa, kde strávil niekoľko mesiacov na prelome rokov 1838-39 skladateľ Frederik Chopin so svojou partnerkou, progresívnou francúzskou spisovateľkou George Sandovou. Rhodos bol zasa mojim splneným snom vidieť aspoň nejaké ruiny z obdobia antického Grécka, keďže Staré grécke báje a povesti Eduarda Petišku (určite si na to vydanie spomeniete) som žrala už od škôlky, dalo sa tam kupit lacne damske oblecenie. Z krás Slovenska sme si obľúbili Tatry. Kým sa rozliezli rôzne globálne značky aj po východe Slovenska, návšteva Prahy pre mňa okrem pamiatok znamenala aj nákupnú horúčku, prechodila som tam nejedne topanky, nakupila kabelky. Veru tak. Vždy som bola spokojná s rozsahom rôznych absolvovaných ciest, nikdy som nemala pocit, že mi niečo chýba, možno okrem návštevy Londýna, na ktorú nás vnadili celé osemročné gymnázium, a nikdy z nej nič nebolo. Tento sen som si však tiež splnila počas vysokej školy a Londýn som navštívila vďaka medzinárodnému združeniu študentov práva ELSA, v ktorom som v tom čase pôsobila. No dobre, vlastne som nebola až taký domased... Veľký tresk v mojom kufri Všetko sa zmenilo v roku 2008, kedy som spoznala svojho manžela. Ten ma, ako osobu, ktorá mala rada tie toľko omieľané istoty, na niečo „väčšie“ z hľadiska cestovania pripravoval pomaly, drobnými výletmi. Tým, že on, chlapec z Považia, študoval v Bratislave a ja vo svojich rodných Košiciach, stretávali sme sa raz tu, raz tam, no postupne sme začali naše víkendy tráviť objavovaním krás Slovenska. Tatry, Vyšné Ružbachy, Bojnice, Čičmany, Dobšiná... Tam niekde vo vnútri sa začala variť chuť spozávať nové miesta. Po veselej a lacnej študentskej dovolenke v Bulharsku sme obaja vedeli, že raz stačilo, najmä preto, lebo mi zrazu bolo ľúto sedieť dva týždne na jednom mieste. A tak sme si na leto roku 2009 naplánovali trojtýždňovú cestu po Škandinávii, vzlet mi dal pod vianočný stromček. Napriek tomu, že som bola okamžite všetkými desiatimi za, bolo to pre mňa niečo nepredstaviteľné a v hlave mi vírilo mnoho otázok. Starosti som mala už len s balením, bolo to ešte v období, kedy boli moje kufre veľké a na víkend k, vtedy ešte priateľovi, som bola schopná vziať si štyri páry topánok. Nehovoriac o nákupe zásob na cestu, lebo na severe je všetké drahé a toto bol výlet štyroch študentov. Preto som bola veľmi rada, že všetko plánovanie mal na starosti manžel s kamarátom Vladom a ja som sa starala akurát o to, aby som bola pobalená. Nevedela som si predstaviť, ako také dlhé dobrodružstvo vyzerá, ani to, čo všetko nás na ňom bude čakať. No bolo to niečo úžasné. Nové miesta sa pred nami mihali jedno za druhým, navštívila som hneď sedem krajín, v ktorých som predtým nebola a každá bola úchvatná a zaujímavá svojím spôsobom. Nadšená som sledovala, ako chalani rozkladali v kempoch stany a s rovnakým nadšením som im ich pomáhala opäť rozkladať a baliť, lebo to znamenalo, že o chvíľu nasadneme do auta za ďalším dobrodružstvom. Počas tejto cesty som sa začala venovať tomu, čo mi z nášho cestovania ostalo dodnes ako hlavná úloha – zaznamenávanie miest, zážitkov, pamiatok, ľudí, ciest... Malý modrý zápisníček mám vo svojej „detskej izbe“ v Košiciach uložený dodnes, mimochodom vyzdobený ornamentmi z Modrej mešity, ktorú sa mi podarilo navštíviť o päť rokov neskôr... Domov som sa vrátila plná zážitkov, no zároveň vo mne ten nepokoj spoznávať nové miesta už nikdy úplne nevyhasol. Či sme študovali v Anglicku, pracovali v Bratislave alebo, od minulého roku, v Moskve, od tohto výletu s manželom obetujeme nemálo víkendov a takmer všetky dovolenkové dni nášmu večne nespokojnému a po dobrodružstvách bažiacemu duchu a som vďačná za každé nové miesto, ktoré môžem navštíviť. A za všetky okolnosti, ktoré nám to umožňujú. No začalo to práve na tej ceste po Škandinávii pred piatimi rokmi. Zážitky aj fotky z nej sa chystám spracovať na tomto blogu v ďalšom seriáli hneď po tom, ako si prečítate posledný článok z cestu po Škótsku. Ešte niečo na záver. Svojho manžela vo svojich článkoch občas spomeniem. Nie je však postavou podobnou pani Colombovej, dovolím si tvrdiť, že ho poznáte dosť dôverne. Všetky krásne miesta z mojich blogov totiž navštevujete jeho očami. Teda jeho objektívom. Okrem toho vymýšľa všetky naše cesty a pravidelne ma poháňa a motivuje v písaní týchto blogov. Ivan, ďakujem!