Moj blog

Po dlhej, predlhej dobe opat pisem. Nie je to tak davno ked som sa k Vam prihovarala este ako letuska vo vycviku. A zrazu je to tu. O par dni mam za sebou moj prvy mesiac v oblakoch. Cast u bezi neskutocne rychlo. Ani si uz nespominam na svoj posledny test, ci posledne skusky. V spomienkach sa mi matne vybavuju obrazce vsetkych instruktorov, ktori prisli na nas Wings day. Spominam si na slzy dojatia, ked som dostala svoje kridielka, na svoj prvy let, obavy. Na nase nekonecne a unavne stahovanie z jedneho bytu do bytu. No ako vzdy sa o mna Boh stara a vyslo mi vsetko co som chcela. Mame vlastny, krasny byt, velke skrine na letné šaty i lacne damske oblecenie a k tomu mam aj tu najlepsiu spolubyvajucu na svete. Moju Moniku. Ako sa nam teda zije? Asi neviem prist na spravne slovo, pretoze sa kazde rano prebudzam s usmevom na tvari. A nie len preto, ze som stastna. Smejem sa sama na sebe. Predstavte si, ze vstanete, pozriete na hodinky a prve co robite je prepocitavanie svetoveho casu. Rozmyslate nad tym kam dnes letite a ci vobec. Nevieme aky je den, ci je rano a ci vecer. Nas zivot sa obmedzil na lietanie, spanok, jedlo, nakupovanie, nové push up plavky, gym, party, kupit lacne hracky pre surodencov, a vylety na ostrov. Kazdy den je iny. V pondelok Ateny, v utorok Bombai, v stredu Abu Dhabi, stvrtok Filipiny… Londyn…a o par minut letim opat do Indie, takze som rada, ze mi zvysilo par minut aj na blog. Mozno je to preto, ze som dnes kvoli vecernemu letu odmietla vyletik na ostrov. Ach ta moja zodpovedna povaha. Za to moze ta moja mamika. Krasne si ma vycvicila. Len co je Pravda. No nie len destinacie su ine. Vzdy natrafite na inu posadku, vzdy ini pasazieri. Tato praca je pre mna idealna. Konecne ziaden stereotyp. Nedokazala by som totiz vstavat kazde rano do prace a vykonavat kazducky den, tyzden ci mesiac to iste. Milujem byt letuskou, milujem svoju uniformu, svojich kolegov a moju “kancelariu.” Mam kopec casu pre seba, na sport, priatelov, modlitby, dokonca stiham chodievat kazdu nedelu do kostola. A ano aj pocas Ramadanu. Bala som sa ake to tu bude. No vcera som mala vybuch smiechu ked sme boli s Monikou na party. Naozaj som v moslimskej krajine? Moslimovia by totizto nemali pit alkohol a pocas Ramadanu by sa mali zdrziavat taktiez cigariet, nemozu cez den jest, pit, ci dokonca zut zuvacky. Restauracie su pocas dna zatvorene a vsetky nocne kluby tiez. Cely celucicky mesiac. No moja skusenost? Vcera na party som bola opat jediny clovek, ktory nepil. Milujem Bahrain. Je to idealna krajina na zivot. Ak si teda odmyslim tie teploty. Kazducky den tu objavim nieco nove, nieco co ma nadchne. A tato kultura? Mentalita ludi? Ach ake mame my europania skreslene pohlady. Nejdem tu rozoberat politicke otazky. Skor narazam na vztahy muza a zeny. Ja som si totizto predstavovala moslimske zeny ako poslusne tichucke osobky kracajuce pol metra za svojim manzelom. No mylila som sa. A ako velmi. Tieto zenusky su samostatne, zarabajuce a pysne na to, ze su zeny. Pretoze tu sa zena naozaj moze citit ako zena. Chlap nie je ziaden despota, ktory ju ponizuje, alebo si ju dokonca nevazi. Chlap je tu proste chlap a zena zenou. Ako to bolo kedysi aj u nas v Europe. Muz sa staral o to, aby dokazal uzivit rodinu a zena sa starala o domacnost, o seba. Aby sa svojmu manzelovi stale pacila. Celkom pekna predstava no nie zenusky? Mate cas len na seba, na deticky a na kozmetiku a kavicky a nakupy s kamoskami. A to ze su zahalene? Je to ich vlastne rozhodnutie. A ked citam na na nasich slovenskych strankach kde je zasa kto nahi, kde kto s kym spal a ine aferky, som naozaj stastna, ze som tu. Ze sa tu nikde neotrcaju hole zadky, predky a hocico ine. A tym, ze cestujem do inych krajin a mozem vidiet ten rozdiel, mi naozaj otvara oci. Stacilo par dni v Londyne a uvedomila som si, ze my europania stracame pomalicky, ale isto, sudnost. Nemyslite si, ze ma tu niekto ovplyvnuje, alebo nieco podobne. Toto je moj osobny nazor. Som veriaci clovek a poznam mnoho krestanov, krestaniek, ktore dokazu robit take veci, ze mi je niekedy az zle. Zenusky. Niekedy si naozaj nevazite same seba, ked sa davate len tak hocikomu. Nasa vizitka a nase pomenovanie totiz je, ze sme “lacne”. No ja sa necitim byt lacna. Ja naozaj cakam stale na toho praveho. Na toho, ktory ma bude lubit taku aka som. Nevravim, ze som prestala nosit kratasky, kratke tricka. Nie. Stale som to ja. Stale nosim to co chcem. Jediny rozdiel je vsak v tom, ze som si zacala vazit samu seba. Uz nechodim vonku s tym, aby som niekoho zaujala. Podstatne veci su predsa uplne ine. Nemusim mat vystrih az po pupok aby som sa niekomu zapacila. Vidim v rozdiel v tom, ked mam na seba kostym a ked idem vonku...ehm...ako doma. lacne blecenie robi vela. A ako povedala Marlin Monroe. Zena ma nosit dost obtiahnute oblecenie na to, aby bolo vidno, ze je zena, ale dost volne na to, aby bolo vidno, ze je dama a nejake nenapadne panske tenisky. A asi som potrebovala prist sem, aby sa zo mna stala dama, ktora si vazi samu seba. Tak na dnes asi tolko. Ach, ale som sa zasa rozpisala. No musim uz letiet. Doslova. :) Drzte mi prsteky a coskoro napisem opat. Po dnesnom noncom lete ma totiz konecne caka volno.