Moj blog

Postavili dva paneláky. Pekne oproti sebe. Do jedného sa ľudia pomaly sťahovali a aj v druhom sa už kde tu svietilo. Ešte bolo potrebné dokončiť obchody na prízemí a na balkonoch snuri, aby tam mohli davat tricka a saty. Chodili tam robiť odsúdení s minimálnym strážením. Renátka sa zvykla ráno pozerať z okna. Len tak. Všimla si, že na stavbu každý pracovný deň prichádza partia mužov a na sebe rovnake modre oblecenie. Zložili si igelitky s jedlom a robili. Dni sa striedali, aj zopár týždňov prešlo a jeden z robotníkov ju pozdravil. Zamával jej. Schovala sa dnu a pozorovala ho spoza záclony. Bola nenápadná, lebo keď sa pozrel do okna naznačil, že niečo dáva do rúry. Bolo tam veľa rúr, ale len tá jedna mala v sebe schované tajomstvo. Nikomu nič nepovedala a večer, keď išla so smeťami (čo prekvapilo jej mamu, lebo sa jej dobrovoľne nikdy nechcelo), prebehla na stavbu k rúre. Tmu rozopla baterkou a išla rovno k tomu miestu. Bol tam papierik. Ahoj, ako sa voláš? A koľko máš rokov? Viem, že chodíš do školy, len sa tak pýtam. Ak napíšeš poteší ma to. Ahoj, Tibor Má niečo, čo nesmie nikomu povedať. Lístok schovala do vrecka od teplákov, zasnurovala topanky a prebehla rýchlo domov, aby to nebolo podozrivé. Vzniklo zvláštne spiklenectvo. Vedela, že sú to väzni. Doma sa spýtala len tak medzi rečou, že nie sú nebezpeční, však? Napísala mu a lístok s krátkou odpoveďou šupla do rúry. Ahoj, ja som Renáta a mám 13. Odkiaľ si a prečo si teraz tu? Čau Po dlhom čase sa tešil ráno na stavbu. Aj pred tým tam chodil celkom rád, lebo keď robil, nemyslel na to, čo sa stalo. Mátala ho nehoda. Nedokázal jej zabrániť a staršia pani skončila v nemocnici, odkiaľ už neodišla. Do konca výkonu trestu mu zostáva necelý polrok. Jej do konca školského roka 3 mesiace. Nenápadné pohľady pokračovali, rovnako aj rúra si prišla na svoje. Krátke správy sa striedali tak často ako dni v týždni a voľno mali cez víkend. Renátke napísal pravdu o sebe, ona mu písala táraniny zo školy a čo mala na obed. Stavba rástla a v pondelok robotníci vôbec neprišli. Celý týždeň. Bolo to zrazu také divné. Po mesiaci písania. Ani na ďalší pondelok a utorok. Zvykla si a zrazu jej to chýbalo. V stredu konečne začula ten známy pohyb na stavbe. On tam však nebol. Išla do školy. Keď sa popoludní vracala, iný z mužov jej zamával a ukázal, že dáva lístok na tajné miesto. Nič iné jej nezišlo na um, len to, že Tibor je chorý a kamarát vybaví poštu. Ahoj, Renátka. Stala sa mi super vec. Pustia ma skôr domov. V piatok sa vraciam, na stavbu už neprídem. Budem Ťa čakať na železničnej stanici tento piatok o 16tej. Poteším sa, ak prídeš. Chcel by som sa rozlúčiť. Ak nemôžeš prísť alebo nechceš, chápem to. Rád by som sa Ti poďakoval. Veľmi si mi pomohla, ani o tom nevieš. Prajem Ti veľa šťastia v živote. Tibor Kúsok popísaného papiera pridala k ostatným v zásuvke svojho školáckeho stola. Prezliekla sa a išla na dvor za kamarátkami. Zvuky zo stavby sa pomaly zmenili, jej cizmy krasne klopkali. Rúry vystriedal tovar v obchode a Renátke začal v septembri nový školský rok.