Moj blog

...a zapocuvaj sa do hlasu svojho srdca. Mysel sa snazi pospajat par logickych suvislosti, ale mozno v tom nie je logika, len zakony prirody, jeden zmateny pocit ktory ta taha na vsetky strany, v jeden letny vecer vidis ako skvely napad, a rano pri piskani budika si uz ani nespomenies.... na peknu myslienku, ktora zapalila ohen v tvojom vnutri, ktora ta nepusti vecer rychlo spat ako ked cakas pod vianočné stromčeky darcek, ktora dava nadej v opat v nieco dufat, vytycit smer a odhodlane kracat, vpred, neotacat sa, pod, ... urob si caj a zapocuvaj sa do hlasu tvojho srdca... Prechadzam sa ulicami a nieco je ine... Vsimam si ludi okolo, ich plne nakupne lacne kabelky, kriklave lacne topanky, damske plavky, hlboke oci, a casto krat sklopeny pohlad, cakajucicjh na zastavke, tukajucich do mobilu, zmyselne nezmysly, vyznania ktore by sme nikdy nepovedali do oci... Nieco je ine, lebo sa pozeram na svet opat, ako keby to bolo prvy krat. Ako male dieta, ktore po prvy krat vnima farby, pozera sa naivne s usmevom na okoloiducich a caka na reakciu. Nerozumiem ich zamracenym tvaram, strachu ktory hladi z oci, ked nie je uz prirodzene v prichadzajucej tvari najst porozumenie a vludnost... Pod, urobim ti caj, alebo pozvem na cokoladu v jednom malom obchode v Pezinku, kde sa uz davno zastavil cas....a privitaju ta s laskavym pohladom, kde oddychnes a zavonias sa do chute cokolady a dobrych ludi... Napatie, enormne pracovne nasadenie, kde normalny vykon nie je uz nic extra, ci ocenenia hodny, nadpriemernost, schopnost vynikat a vediet sa presadit... piseme inzeraty, hladame vynimocnost tam, kde je jej uz stale menej, alebo nas stoji omnoho viac. Prirodzene nadanie, talent, radost z toho co robime s usmevom na tvari stracaju svoju podstatu... nema to byt smutne, len trochu prebudzajuce, ocka otvarajuce, znovu radost objavujuce... pod, dnes podavaju jasminovy caj, upokoji, precisti mysel... Kracam po ulici a usmievam sa sama pre seba. Ak mi svet na zastavkach nerozumie, fajn, nejak to prezijem :).. dolezite je kracat stale vpred, a byt samym sebou, na sebe svojske oblecenie. Nezastavovat sa, urcit si svoj smer, a nie smer svojich rodicov, priatelov, ci ubolenych usvitov. Ten smer, o ktorom snivame, ked ideme spat, a sme ochotni obliect rytierske brnenie, a vykricat do celeho sveta s vinom v ruke na com nam zalezi. Narazat na prekazky, a stale mat chut ich zdolavat. Otvarat okna aj ked vonku prave prsi. Nadavat na kopu prace, a napriek tomu s usmevom odpisat na posledny email. Nezatvorit dvere pred ziadostou o pomoc, aj ked to znamena ostat opat dnes vecer o nieco dlhsie. Hladat to co mnohi uz povazuju za stratene. Pod, urobim ti caj alebo vonavu kavu... prekrasne nove rano prajem!